• Slide 1
  • Slide 2
  • Slide 3
  • Slide 4
Obec » Históia

História obce

Chotár obce bol už dávno vhodný na usadenie sa človeka. Dôkazom toho sú archeologické nálezy z doby neolitu, je to sídlisko volútovej a lengyelskej kultúry. Intenzívne bolo osídlenie v dobe bronzovej a laténskej, hodnotné sú archeologické nálezy z obdobia avarského kaganátu. Obec nesie meno jedného z maďarských kapitánov vojvodu Arpáda, ale je oveľa staršia.

Sikenička sa prvýkrát spomína v listine z roku 1248 ako Yarmat bola majetkom rodu Hontpázmányovcov. Dejiny obce sú späté s viacerými zemianskymi rodmi, ktoré boli vlastníkmi obce. Koncom 19. storočia bola vďaka zriadeniu notariátu, strediskom blízkeho okolia. Chov oviec a vinohradníctvo boli hlavnou obživou obyvateľov. Na potoku Sikenica postavili menší mlyn, ktorý fungoval až do roku 1969. V súčasnosti sa zvažuje jeho muzeálne využitie.

Po bitke pri Moháči, kde padla väčšina predstaviteľov svetskej a cirkevnej moci Uhorska, do oslabenej krajiny vtrhli Turci a začala sa ich vyše 150-ročná okupácia. Sikeničku pravdepodobne získala rodina Erdödyovcov, ktorá od roku 1531 vlastnila susednú obec Horná Bíňa. Ale o obci sa z týchto čias zachovalo málo správ. V súpise obcí poplatných Turkom sa Sikenička nespomína a ani okolité dediny. V súpise tureckých vyberačov daní z roku 1664 je obec zapísaná ako Kis Gyarmad, ktorá patrila do ejáletu (provincia) Nové Zámky, náhije (župa) Hond (Hont), livá (sandžak) Nové Zámky a tímár (benefícium) Esztergom. Bolo tu spísaných 43 domácností. Z tohto dôležitého súpisu sa dozvedáme, že Sikenička bola väčšou obcou a aj čím sa zaoberalo tunajšie obyvateľstvo. Časť daní sa odvádzala Mehmedovnu tímárua Ibráhímovmu tímáru, teda v podstate obec bola ich vlastníctvom. Obec pohromy tureckých vojen zrejme prežila bez väčšej ujmy.

Ale ani vyhnanie Turkov z krajiny roku 1686 nepriniesol vytúžený mier, zúrili stavovské povstania.

Z nich bolo najznámejšie posledné protihabsburgské povstanie Ferenca II. Rákóczyho v rokoch 1703 - 1711.

Obec sa stala načas majetkom kuruckého generála Jánosa Bottyána (slepý), ktorý v okolí vlastnil rozsiahle majetky so sídlom v Bátorových Kosihách. Viaceré majetky mal prenajaté od Pálffyovcov, medzi nimi bola aj Sikenička. Tak sa obec dostala pod ochranu kurucov, s ktorými inak obyvatelia aj tak sympatizovali.

Väčšou pohromou bola celokrajinská morová nákaza roku 1713, ktorá značne aj tu zdecimovala obyvateľstvo. V roku 1720 mala Sikenička 42 domácností, teda menej ako v tureckom súpise z roku 1664, čo môžeme pripísať na vrub predchádzajúcich dramatických udalostí. To sa už obec dostala späť do vlastníctva Pálffyovcov a boli pričlenenék domíniu Bátorové Kosihy. Potom sa už Sikenička mohla pokojne rozvíjať ako poddanská obec Pálffyovcov, navyše obdobie náboženskej intolerancie sa jej nedotkla. Pálffyovci tu zaviedli plemenný chov oviec.

Vynikajúci maďarský štatistik András Vályi opisuje obec roku 1799 takto: „Gyarmat. Kis Gyarmat. Zmiešaná maďarská dedina v Hontianskej župe, zemepánom je panstvo G. Pálffyovcov, obyvatelia sú katolíkmi, leží nad Pavlovou na 3/4 hodiny k Hronu, má úrodný chotár, má rôzne statky, mlyn na vodách Sikenice, má dostatok lúk a lesov, trh je v Esztergome na 3 hodiny, prvotriedny“. V roku 1828 tu bolo 89 domov, v ktorých bývalo 597 obyvateľov zaoberajúcich sa vinohradníctvom a chovom oviec. Myšlienky maďarskej revolúcie 1848/49 s nadšením prijali aj obyvatelia Sikeničky v nádeji, že Uhorsko o svojom osude bude rozhodovať samo. Do radov honvédskeho vojska narukovalo 10 tunajších obyvateľov. Obec v revolúcii zohrala len okrajovú úlohu, dôležité udalosti sa jej priamo nedotkli.

V roku 1851 Elek Fényes charakterizuje obec takto: „Gyarmat (Kis), maďarská dedina, v Hontianskej župe, pri styku hraníc Tekovskej, Ostrihomskej a Hontianskej župy; 612 katolíkov, 4 kalvínsky obyvatelia. Kat. farský kostol. Veľký šľachtiteľský chov oviec. Má úrodnú ornú pôdu, lúky, les, vinohrad. Zemepán knieža Antal Pálffy. P. p. Kamenín“.

V roku 1856 bola v chotári obce prevedená komasácia, čím sa scelil celý chotár. V roku 1886 na hone Zsellérföldek (úradne Dobosok) dostali malé parcely pôdy chudobní a želiari. Odtiaľ pomenovanie honu.

V časti Homokbánya stála horáreň.

V roku 1895 bol v obci zriadený notariát, ku ktorému patrili obce Pavlová a Zalaba. Tak sa Sikenička stala strediskom blízkeho okolia.

Aj tak pomalý rozvoj obce spomalilo vypuknutie I. svetovej vojny (1914 - 1918), ktorá pospolitému ľudu priniesla len utrpenie a žiaľ, samozrejme ešte zhoršená hospodárskou krízou. Z radov tunajšieho obyvateľstva si vyžiadala krutú daň, životy 22 Sikeničanov.

Rok 1918 znamenal veľkú zmenu v živote obce, stala sa súčasťou novovzniknutej I. ČSR. Ale život tunajšieho obyvateľstva sa nezmenil, zaoberalo sa poľnohospodárstvom. Veľkostatok Pálffyovcov bol čiastočne skonfiškovaný a rozpredaný medzi miestnym obyvateľstvom. Okolo roku 1920 časť obce sa stala obeťou požiaru. V tomto čase bolo vybudované futbalové ihrisko. V roku 1930 bol v Zalabe zriadený notariát, ktorého časť sa odsťahovala zo Sikeničky do tejto obce. K tunajšiemu notariátu patrila len obec Pavlová.

V obci sa začalo rozširovať podnikanie, ktorého nositelia boli hlavne obyvatelia židovského pôvodu.

Obchod s rozličným tovarom tu mala rodina Ungárovcov, Eckstein zasa vlastnil obchod a krčmu, inú krčmu vlastnil Ármin Weisz a obchod s rozličným tovarom rodina Tennebaumovcov. Rozvinuté tu bolo tkáčstvo.

Pôsobili tu Urbárnici, vlastniaci spoločné lúky, pasienky a lesy. Podobne tu pôsobili Juhosgazdák (Gazdovia – ovčiari). Po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 sa Sikenička stala znova súčasťou Maďarska.

V rokoch 1940 - 1945 v obci bola pošta. Vypuknutie II. svetovej vojny roku 1939 znova prinieslo pospolitému ľudu biedu a žiaľ, veľmi sa prehĺbila hospodárska kríza. V roku 1944 bol tu najväčším zemepánom vitéz László Perinay, žandársky kapitán vo výslužbe a bývalí urbárnici. Aj táto vojna si vyžiadala veľkú daň v podobe 67 životov tunajších občanov, z nich bolo 18 Židov. Obec bola na 70 % zničená. Vojna sa tu skončila 27. marca 1945.

Po skončení vojny sa obec znova stala súčasťou ČSR, ale nepokojné časy sa neskončili. Obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo zbavené občianskych práva boli zavreté školy s maďarským vyučovacím jazykom.

Do Čiech (Sudety) bolo na nútené práce roku 1946 deportovaných okolo 30 tunajších rodín a 3 rodiny boli v rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom presťahované do maďarskej obce Nagykovácsi.

V roku 1948 sa situácia predsa len ukľudnila, ale Ďarmotky sa začali meniť na socialistickú dedinu.

Meno obce bolo zmenené na Sikenička. Postupne sa začalo vyučovať aj v maďarskom jazyku, obyvateľom maďarskej národnosti boli vrátené občianske práva.

V roku 1949 bol založený CSEMADOK, významná kultúrna ustanovizeň Maďarov žijúcich na Slovensku a folklórna skupina (pôsobila do roku 1976, zamerala sa na ľudové tance a tradície, naštudovala viacero divadelných hier). V roku 1950 sa odlúčilo MNV Pavlová a bola zriadená pošta. Spevňovali sa cesty a od roku 1951 sa obec stala jednou zo zastávok pravidelných autobusových spojov. V roku 1956 bolo založené miestne JRD, od roku 1958 už bolo celoobecné. V roku 1957 bola obec elektrifikovaná. V rámci IBV sa začalo so stavbami nových rodinných domov, čím sa dosť zmenila pôvodná tvár obce. V roku 1964 bola dostavaná nová stavba kultúrneho domu, v ktorom získal miestnosti aj MNV (dnes OcÚ). Po roku 1970 bola v jeho susedstve postavená nová stavba pohostinstva a obchodu s potravinami. V rolu 1976 bola k Sikeničke pričlenená obec Pavlová. V roku 1981 bol zriadený „družstevný klub“. V roku 1982 bola obec pripojená na verejný vodovod. V roku 1984 sa začalo s opravou kultúrneho domu (aj po roku 1990) a bolo zmodernizované verejné osvetlenie. V roku 1988 boli opravené obecné cesty a chodníky.

November 1989 znamenal koniec vlády komunistickej strany a začalo sa s demokratizačným procesom spoločnosti. Je pravdou, že možno slobodne vyznávať akúkoľvek náboženskú vieru, voľne podnikať, bola zrušená cenzúra tlače, ale na druhej strane je nedostatok financií, pracovných miest, zhoršujú sa medziľudské vzťahy. Kríza sa prehĺbila po vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993. Napriek tomu boli v roku 1990 opravené všetky autobusové čakárne, oplotený cintorín, roku 1992 obnovený dom smútku a zriadená digitálna telefónna ústredňa. V roku 1993 bola spevnená cesta vedúca k obecnej časti Pincesor. Na hone Sósok (oproti vinohradom) bol obnovený zvyšok židovského cintorína s mramorovými náhrobníkmi. V súčasnosti sa obec borí s problémami väčšiny slovenských obcí v nádeji, že budúcnosť predsa len bude radostnejšia.


Kontakt

Obecný úrad Sikenička

Adresa: 943 59 Sikenička č.210

Email: ocu.sikenicka@sikenicka.sk

Tel.: +421 36 758 9121, +421 36 758 9102

Fax: +421 36 758 9102

Mapa: View map


Facebook icon Google+ icon YouTube icon



To the top icon

© 2016 Obec Sikenička